Ľudovít Bazovský. Nezlomný rodák slovenský? 

Angelika Šrámková

Napriek značnému úsiliu, ktoré slovenská historiografia v posledných dvoch dekádach vyvíja, aby „zaľudnila“ slovenské dejiny, stále chýba konkrétnejší a vyváženejší pohľad na viaceré historické osoby, vrátane kontroverznej osobnosti Ľudovíta Bazovského (1872 – 1958). Ľ. Bazovský prezentoval na slovenskej politickej scéne do polovice 20. storočia veľmi odlišný, špecifický a ojedinelý prvok. Bol nesmierne zaujímavou a priam nezaraditeľnou postavou v garnitúre verejných predstaviteľov.

Bazovský vstúpil do verejného účinkovania na konci 19. storočia. Jeho dlhý život a verejné aktivity zapadajú do niekoľkých dejinných etáp a rôznych štátnych zriadení: narodil sa v Rakúsko-Uhorsku, počas jeho existencie vyštudoval právo a aktívne sa podieľal na verejnom živote svojho regiónu i širšieho okolia. Prežil dve svetové vojny, vznik a zánik medzivojnovej Československej republiky,

Viedenskú arbitráž a odstúpenie častí južného Slovenska Maďarsku, obnovenie česko-slovenského štátu a jedno desaťročie komunistického režimu v ňom. Počas 50-ročného verejného pôsobenia sa teda ocitol vo víre nespočetných politických, právnických, ekonomických, kultúrnych i cirkevných aktivít. Nebol však iba svedkom, pozorovateľom a komentátorom, ale aj aktérom mnohých dôležitých udalostí.

Kapitola s názvom V Uhorsku ponúka pohľad na mladého Bazovského v časoch Rakúsko-Uhorska, vykresľuje jeho rodinné zázemie, obdobie detstva, proces formovania jeho svetonázoru a identity. Približuje univerzitné štúdiá práv v Budapešti a s nimi paralelne vyvíjané prvé verejné aktivity. Všíma si jeho regionálnu politickú angažovanosť, miesto v slovenskom národnom hnutí, vzťahy, v ktorých sa ocitol, a názory, ktoré prezentoval. Vykresľuje Bazovského bankárske a podnikateľské aktivity, ako aj jeho advokátske účinkovanie zrekonštruované na základe dostupných prameňov. Môžeme tiež konštatovať, že všetky oblasti, v ktorých mladý a ambiciózny Ľudovít v čase Uhorska pôsobil, spolu súviseli. Táto prepojenosť sa do istej miery odzrkadľuje v celej knihe.

Obdobie po roku 1918 sa vyznačovalo viacerými ťažkosťami, nejasnosťami či nejednoznačnosťami. Išlo napríklad o Bazovského postoj k štátoprávnym zmenám a k vzniku Česko-Slovenskej republiky (ČSR), ako aj o jeho podiel na budovaní novej republiky. Po krátkom období účinkovania v Revolučnom národnom zhromaždení v Prahe, v súlade s vtedajšími normami, ktoré neumožňovali vykonávať dve štátne funkcie súčasne, sa Bazovský aktivizoval predovšetkým ako župan v novohradskom regióne, na slovensko-maďarskom pohraničí. V knihe je načrtnutá cesta, ktorá ho priviedla k autonomistickému postoju, k jeho väzbám na Vojtecha Tuku i na dôsledky Tukovho súdneho procesu pre Ľ. Bazovského v jeho politickom živote.

Z 30. rokov a z prvej polovice 40. rokov 20. storočia sú priblížené mimoriadne zaujímavé momenty a aspekty Bazovského verejného života. V životnom príbehu Ľ. Bazovského totiž nachádzame človeka, ktorý lavíruje medzi extrémnou podobou slovenského autonomizmu a promaďarsky orientovanou politikou. Sklamaný v ústave zakotvenou fikciou československého národa a jazyka, politickým, kultúrnym či hospodárskym vývojom a postavením Slovákov v ČSR hľadal pomoc aj u slovenskej emigrácii v USA. V jej adresovanej korešpondencii sa v roku 1932 označil za nezlomného rodáka slovenského. Toto slovné spojenie s typickým slovosledom z medzivojnového obdobia, ktoré sa dostalo i do názvu knihy, je teda Bazovského vlastnou formuláciou. Šesť rokov pred začiatkom 2. svetovej vojny Bazovského radikálne autonomistické postoje a činy vyústili do obvinení z protištátnej činnosti a postavili ho spolu so spolupracovníkmi pred súd. Je zvlášť zaujímavé sledovať Bazovského život uprostred takých historických udalostí, ako bolo vyhlásenie autonómie Slovenska začiatkom októbra 1938 i Viedenská arbitráž. Po nej, keď aj Lučenec pripadol Maďarsku, Bazovský neodišiel z Lučenca na Slovensko, ale stal sa občanom Maďarska a nadviazal kontakty s maďarskými vládnymi kruhmi.

Päťdesiate roky 20. storočia, čiže posledné roky jeho života, sa niesli v znamení pasívneho pozorovania udalostí, retrospektívneho spomínania na pozitívne i negatívne okamihy života a písania vlastnej autobiografie poznačenej pečaťou subjektivizmu s názvom Životopisné spomienky. Ako človek vyčerpaný životom a s podlomeným zdravím sa postupne vytrácal z aktívneho verejného a politického diania. V decembri 1958 zomrel. Pochovaný je v Lučenci.

OBSAH

V Uhorsku (1872 – 1918)
   Rodina, mladosť a štúdiá 
   Rodina Bazovských v Novohrade
   Utváranie identity mladého Bazovského
   Začiatky politického pôsobenia
   Verejné aktivity počas vysokoškolského štúdia
   Regionálny politik 
   V slovenskom národnom hnutí 
   Bankár a národohospodár 
   Advokátska činnosť
Pozícia politika v medzivojnovej ČSR (1918 – 1938) 
   Pri vzniku a v prvých rokoch Československa 
   Zakladanie národných rád
   Slovensko-maďarské rokovania v Budapešti 
   V Národnom zhromaždení 
   Župan Novohradu
   Autonomistický politik 
   Svedok v súdnom procese s Vojtechom Tukom
   Po Tukovom procese 
   Prejavy politickej nespokojnosti
   Fenomén revizionizmu a Bazovský
   Súdny proces 
   Politizujúci cirkevný činiteľ
Rozhodnutie sa pre Maďarsko (1938 – 1944)
   V nových politických konšteláciách
   Publicistické aktivity
   Odchod z Lučenca
Na sklonku života (1945 – 1958)