Štrbské vizitácie a ich aktéri. Od Tolerančného patentu po prvú svetovú vojnu

Peter Švorc

Vizitácia je jednou z foriem kontroly farskej, resp. duchovnej správy, uskutočňovaná spravidla biskupom. Rímskokatolícka cirkev ju začala robiť po Tridentskom koncile, ktorý sa konal v rokoch 1545 – 1563, a jej cieľom bolo sledovať stav a život vo farnostiach, aby zistila, do akej miery jednotlivé farnosti podľahli reformácii, resp. do akej miery jej odolávali. Zaujímalo ju, koľko bolo farníkov, kto bol v zbore kňazom, učiteľom, aký mala farnosť majetok, kostol, ale aj koľko veriacich ostalo mimo rímskokatolíckeho cirkevného zboru. Vďaka premyslenému súboru otázok, na ktoré museli miestni farári dať podrobnú odpoveď, sa zachovali vzácne zápisnice – protokoly, z ktorých sa dozvedáme množstvo informácií nielen o samotnom cirkevnom zbore, ale aj o živote celej dediny. Kanonické vizitácie však nesledovali len rímskokatolícke farnosti, ale zahŕňali do svojej pozornosti aj protestantské,ktoré sa v čase protireformácie výrazne oslabili, mnohé z nich aj zanikli prechodom veriacich k rímskokatolíckemu náboženstvu a v podstate tak ako celá evanjelická cirkev, aj jej jednotlivé zbory len živorili v diskriminačných protireformačných podmienkach habsburskej monarchie.
   Po prijatí Tolerančného patentu v roku 1781, ktorý po dlhom období protireformácie a prenasledovania protestantov otváral priestor pre zrovnoprávnenie evanjelickej cirkvi s katolíckou, sa začal proces obnovy, resp. oživenia evanjelických zborov v celom Uhorsku, vrátane cirkevných zborov v hornom Liptove. Navonok sa to prejavilo nielen rastom početnosti veriacich, ale aj stavbou nových, tolerančných chrámov, nadobúdaním majetku a posilňovaním pozícií evanjelickej cirkvi.
     Celý tento proces vieme vcelku pomerne dobre identifikovať na základe vyššie spomínaných vizitácií, ktoré prestali byť v 19. storočí doménou rímskokatolíckej cirkvi, ktorá v predchádzajúcom 18. storočí protestantom upierala toto právo. V 19. storočí sa vizitácie protestantských superintendentov stali súčasťou cirkevného života i cirkevnej správy Evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku.
     Jedným z evanjelických zborov, ktoré je možné sledovať v ich vývoji, je zbor evanjelickej cirkvi a. v. v Štrbe, a to od konca 18. storočia, od prijatia Tolerančného patentu, v podstate až do súčasnosti. Je to vďaka jednak usilovnosti, zodpovednosti, ale aj patričnej vzdelanosti evanjelických kňazov, ktorí pôsobili v Štrbe od konca 18. storočia a starostlivo viedli záznamy o živote svojho zboru, robili zápisnice z bežných i výročných konventov, dôsledne viedli matriky narodených, sobášených i zomretých a celú túto cirkevnú agendu aj chránili pred poškodením či stratou, čo sa v mnohých farnostiach neraz aj stávalo. Vizitačné zápisy prepisovali do knihy protokolov, aby sa nestratili jednotlivé listy, na ktorých boli zápisy urobené, tak mohol byť vizitačný zápis úplný aj po dlhých rokoch. Okrem toho, farár i veriaci sa k nemu neraz vracali, aby si pripomenuli úlohy, ktoré zboru vyplývali zo záverov vizitujúceho biskupa. Kniha Štrbské vizitácie a ich aktéri. Od Tolerančného patentu po prvú svetovú vojnu nie je knihou len o štrbskom evanjelickom zbore a jeho farároch, ako by sa snáď na prvý pohľad aj zdalo. Je to príbeh evanjelickej cirkvi a vzťahu jej ústredných inštitúcií (biskupských i seniorátnych úradov, reprezentovaných superintendentmi či seniormi) k jednotlivým zborom jestvujúcim na okraji dištriktu či mimo centra krajiny, v tomto prípade k štrbskému, a dopadu ich rozhodnutí na život týchto zborov.
     Ale je to aj naopak. Aj zbory na periférii krajiny či dištriktu zasahovali do fungovania a smerovania najvyšších cirkevných inštitúcií. Pravda, nie vždy a nie vždy rovnako. Ich vplyv sa najviac prejavil pri voľbách vyšších a najvyšších cirkevných funkcionárov – duchovných i laických (cirkevných dozorcov), ale aj vďaka osobnostiam pôsobiacim v tom-ktorom zbore. Bolo to najmä zásluhou kňazov, ktorých „hlas“ presiahol hranice zboru či dedinského chotára, ba aj hranice seniorátu, že sa do úvahy brali záujmy radových farníkov. V Štrbe bolo od konca 18. storočia do prvej svetovej vojny niekoľko takýchto farárov. Patrili k nim prvý potolerančný farár Jozef Fornet, príslušník štúrovskej generácie Ján Droppa, ale aj jeho nástupca Cyril Bodický či posledný v tomto období Cyril Harman. No boli to aj hlasy obyčajných veriacich, ktorí si zastali svoje presvedčenie a odmietli im cudzie. Bolo to napríklad pri rozhodnutí, či sa v zbore bude používať starý a tradičný Tranoscius, alebo nový Zpěwník z roku 1842, pri podpore alebo odmietnutí Cisárskeho patentu z roku 1859, pri požiadavke viesť bohoslužby v ich rodnom jazyku, pri odmietnutí spojenia luteránskej a kalvínskej cirkvi v Uhorsku, čo by v prípade ich zlúčenia ohrozovalo v evanjelickej cirkvi slovenskú národnú identitu. No boli to aj mnohé ďalšie udalosti, pri ktorých sa ukázalo, že vzťah centra a periférie bol dynamický aj v príbehu štrbského evanjelického zboru, Evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku a slovenského národného spoločenstva i samotného habsburského cisárstva.

OBSAH:
Na začiatok 
Pred Tolerančným patentom 
Jozef Fornet – prvý potolerančný farár v Štrbe 
Ondrej Markušovský a jeho doba 
Ján Droppa – farár i revolucionár 
Cyril Bodický – štrbský farár v rokoch 1888 – 1898 
Miloš Kišš – nový štrbský farár na prelome storočí 
Cyril Harman – farár v Štrbe na prelome dvoch „vekov“